Jób 14, 1-22 |   |
Kniha Jób
14. Kapitola
Biblia - Sväté písmo
(ECAV - Evanjelický preklad)
1 Človek narodený zo ženy žije krátko, ale je plný vzrušenia.
2 Vypučí ako kvet a zvädne, mizne ako tieň a nemá stálosť.
3 Ale Ty aj na takého otváraš svoje oko a vedieš ho na súd so sebou.
4 Kto získa čisté z nečistého? Nikto!
5 Ak sú určené jeho dni, počet jeho mesiacov je u Teba, vymeral si mu hranice, ktoré nemôže prekročiť.
6 Odvráť svoj pohľad od neho a nechaj ho, aby sa zaradoval ako nádenník svojmu dňu!
7 Lebo strom má nádej; ak ho vytnú, znova vyženie a jeho výhonok neprestane žiť.
8 Ak mu zostarne koreň v zemi a v prachu zeme odumrie mu peň,
9 vypučí od vône vody, vyženie mládnik ako sadenec.
10 Ale ak muž zomrie, je po ňom, ak človek skoná, kdeže je?
11 Ako vody sa tratia z jazera a rieka opadá a vysychá,
12 tak človek si ľahne, a nepovstane; pokiaľ sa nerozpadnú nebesá, neprebudí sa zo svojho spánku.
13 Kiežby si ma schoval do podsvetia a skryl ma, kým sa Tvoj hnev neodvráti; kiežby si mi určil lehotu a spomenul si na mňa.
14 Keď človek umrie, či môže ožiť? Prečkal by som všetky dni borby, kým ma vystriedajú.
15 Ty by si volal, a ja by som sa Ti ozval, keď by si zatúžil po diele svojich rúk.
16 Lebo potom počítal by si moje kroky a nestriehol by si na môj hriech.
17 V mešci by bol spečatený môj priestupok a môj hriech by si prikryl.
18 Ale aj vrch sa rozpadáva, aj bralo sa pohne zo svojho miesta.
19 Voda rozhlodáva kamene, povodeň odplavuje prsť - a Ty maríš nádej človeka.
20 Navždy ho premáhaš, takže musí odísť, premieňaš mu tvár a posielaš ho preč.
21 Ak jeho synovia dôjdu cti, on už o tom nevie, ak budú bezvýznamní, on to už nezbadá.
22 Iba čo jeho telo cíti vlastnú bolesť a jeho duša trúchli nad ním.
2 Vypučí ako kvet a zvädne, mizne ako tieň a nemá stálosť.
3 Ale Ty aj na takého otváraš svoje oko a vedieš ho na súd so sebou.
4 Kto získa čisté z nečistého? Nikto!
5 Ak sú určené jeho dni, počet jeho mesiacov je u Teba, vymeral si mu hranice, ktoré nemôže prekročiť.
6 Odvráť svoj pohľad od neho a nechaj ho, aby sa zaradoval ako nádenník svojmu dňu!
7 Lebo strom má nádej; ak ho vytnú, znova vyženie a jeho výhonok neprestane žiť.
8 Ak mu zostarne koreň v zemi a v prachu zeme odumrie mu peň,
9 vypučí od vône vody, vyženie mládnik ako sadenec.
10 Ale ak muž zomrie, je po ňom, ak človek skoná, kdeže je?
11 Ako vody sa tratia z jazera a rieka opadá a vysychá,
12 tak človek si ľahne, a nepovstane; pokiaľ sa nerozpadnú nebesá, neprebudí sa zo svojho spánku.
13 Kiežby si ma schoval do podsvetia a skryl ma, kým sa Tvoj hnev neodvráti; kiežby si mi určil lehotu a spomenul si na mňa.
14 Keď človek umrie, či môže ožiť? Prečkal by som všetky dni borby, kým ma vystriedajú.
15 Ty by si volal, a ja by som sa Ti ozval, keď by si zatúžil po diele svojich rúk.
16 Lebo potom počítal by si moje kroky a nestriehol by si na môj hriech.
17 V mešci by bol spečatený môj priestupok a môj hriech by si prikryl.
18 Ale aj vrch sa rozpadáva, aj bralo sa pohne zo svojho miesta.
19 Voda rozhlodáva kamene, povodeň odplavuje prsť - a Ty maríš nádej človeka.
20 Navždy ho premáhaš, takže musí odísť, premieňaš mu tvár a posielaš ho preč.
21 Ak jeho synovia dôjdu cti, on už o tom nevie, ak budú bezvýznamní, on to už nezbadá.
22 Iba čo jeho telo cíti vlastnú bolesť a jeho duša trúchli nad ním.
Jób 14, 1-22 | |