2Kor 7, 1-16 |   |
2. list Korinťanom
7. Kapitola
Biblia - Sväté písmo
(KAT - Katolícky preklad)
1 Keď máme takéto prisľúbenia, milovaní, očisťme sa od každej poškvrny tela i ducha a posväcujme sa v Božej bázni.
2 Majte miesto pre nás! Nikomu sme neublížili, nikoho sme neskazili, nikoho neoklamali!
3 Nehovorím to, aby som vás odsúdil. Veď som už povedal, že ste tak v našich srdciach, že s nami umierate aj žijete.
4 Veľmi vám dôverujem a veľa sa vami chválim; napĺňa ma potecha a prekypujem radosťou pri všetkom našom súžení.
5 Lebo aj keď sme prišli do Macedónska, naše telo nemalo nijaký odpočinok, ale zo všetkých strán samé súženie: zvonka boje, vnútri úzkosti.
6 Ale Boh, ktorý potešuje ponížených, poteší nás Títovým príchodom.
7 A nielen jeho príchodom, ale aj útechou, na ktorej mal u vás účasť. Rozprával nám, ako túžite, ako plačete a ako horlíte za mňa, takže som sa ešte viac radoval.
8 A tak ak som vás v liste aj zarmútil, neľutujem to. A ak som aj ľutoval - lebo vidím, že vás ten list, čo i len nakrátko, zarmútil -,
9 teraz sa radujem nie preto, že ste sa zarmútili, ale že vás ten zármutok pohol na pokánie. Bol to zármutok podľa Božej vôle, aby ste v ničom neutrpeli škodu našou vinou.
10 Veď zármutok podľa Božej vôle spôsobuje pokánie na trvalú spásu; zármutok sveta spôsobí smrť.
11 Pozrite, čo znamená zarmútiť sa podľa Božej vôle: akú starosť to vo vás vyvolalo, akú obranu, aké rozhorčenie, akú bázeň, akú túžbu, akú horlivosť, aké potrestanie! Tým všetkým ste ukázali, že ste čistí v tej veci.
12 A ak som vám písal, tak nie kvôli tomu, čo sa dopustil krivdy, ani kvôli tomu, čo ju znášal, ale preto, aby vynikla vaša starosť, ktorú máte pred Bohom o nás.
13 A to nás potešilo. Ale popri tejto radosti nás ešte väčšmi potešila Títova radosť; že pookrial na duchu zásluhou vás všetkých.
14 Neostal som v hanbe, keď som sa vami pred ním chválil, ale ako sa všetko, čo sme vám hovorili, zakladalo na pravde, tak sa aj naša chvála pred Títom ukázala pravdivá.
15 A jeho srdce je vám ešte viac naklonené, keď si spomína na poslušnosť vás všetkých, ako ste ho s bázňou a chvením prijali.
16 Radujem sa, že vám môžem vo všetkom dôverovať.
2 Majte miesto pre nás! Nikomu sme neublížili, nikoho sme neskazili, nikoho neoklamali!
3 Nehovorím to, aby som vás odsúdil. Veď som už povedal, že ste tak v našich srdciach, že s nami umierate aj žijete.
4 Veľmi vám dôverujem a veľa sa vami chválim; napĺňa ma potecha a prekypujem radosťou pri všetkom našom súžení.
5 Lebo aj keď sme prišli do Macedónska, naše telo nemalo nijaký odpočinok, ale zo všetkých strán samé súženie: zvonka boje, vnútri úzkosti.
6 Ale Boh, ktorý potešuje ponížených, poteší nás Títovým príchodom.
7 A nielen jeho príchodom, ale aj útechou, na ktorej mal u vás účasť. Rozprával nám, ako túžite, ako plačete a ako horlíte za mňa, takže som sa ešte viac radoval.
8 A tak ak som vás v liste aj zarmútil, neľutujem to. A ak som aj ľutoval - lebo vidím, že vás ten list, čo i len nakrátko, zarmútil -,
9 teraz sa radujem nie preto, že ste sa zarmútili, ale že vás ten zármutok pohol na pokánie. Bol to zármutok podľa Božej vôle, aby ste v ničom neutrpeli škodu našou vinou.
10 Veď zármutok podľa Božej vôle spôsobuje pokánie na trvalú spásu; zármutok sveta spôsobí smrť.
11 Pozrite, čo znamená zarmútiť sa podľa Božej vôle: akú starosť to vo vás vyvolalo, akú obranu, aké rozhorčenie, akú bázeň, akú túžbu, akú horlivosť, aké potrestanie! Tým všetkým ste ukázali, že ste čistí v tej veci.
12 A ak som vám písal, tak nie kvôli tomu, čo sa dopustil krivdy, ani kvôli tomu, čo ju znášal, ale preto, aby vynikla vaša starosť, ktorú máte pred Bohom o nás.
13 A to nás potešilo. Ale popri tejto radosti nás ešte väčšmi potešila Títova radosť; že pookrial na duchu zásluhou vás všetkých.
14 Neostal som v hanbe, keď som sa vami pred ním chválil, ale ako sa všetko, čo sme vám hovorili, zakladalo na pravde, tak sa aj naša chvála pred Títom ukázala pravdivá.
15 A jeho srdce je vám ešte viac naklonené, keď si spomína na poslušnosť vás všetkých, ako ste ho s bázňou a chvením prijali.
16 Radujem sa, že vám môžem vo všetkom dôverovať.
2Kor 7, 1-16 | |